Jedného krásneho dňa, 26. apríla 1872, sa v malej dedinke Horné Bzince narodilo dievčatko. Jej rodičia Karol Rudolf Rizner a Mária Riznerová jej dali meno Ľudmila. Ľudmilka bola už ich ôsme dieťa, no tešili sa jej narodeniu. Vtedy ešte vôbec netušili, že z Ľudmilky vyrastie slávna spisovateľka. Ľudmilkin otec bol učiteľ. Keď vyrástla a nastal čas, aby išla do školy, dostalo sa jej základného vzdelania, a to práve u svojho otca v ľudovej škole. Ľudmila milovala knihy, a tak stále len čítala a čítala. Ako dvanásťročná mala prečítanú celú vtedajšiu slovenskú literárnu tvorbu českých autorov. Najradšej čítala knihy od Boženy Němcovej, Karolíny Světlej a Aloisa Jiráska.
Keď mala pätnásť rokov rozhodla sa, že už ma dosť čítania, že začne sama písať. Vtedy veľa, veľa písala, no i gumovala a rozmýšľala, ako len písať, aby diela boli čo najlepšie. Písala toľko až napísala dve knihy Turecká svadba, Na Štedrý večer. Pod svoje práce sa však nepodpisovala svojim menom, ale rôznymi inými menami, ako Nechtík, Božena, Ľudka, Ľudmila, Veselohorská, Vrzalovská, Sojka, Teta Ľudmila a všelijako inak.
Ľudmila žila v rodnej dedinke 38 rokov. Pomáhala rodičom na gazdovstve, publikovala a žila z písania. Stretávala sa so svojimi veľmi dobrými priateľkami, tiež spisovateľkami, a to najmä s Elenkou, Boženkou a Terezkou.
Neskôr sa spolu s rodičmi presťahovala do Nového Mesta nad Váhom.
Počas svojho života Ľudmila veľa čítala a písala. Najznámejšou je jej tvorba pre deti. Svoje básne uverejňovala aj v detských časopisoch, ako v Zorničke, Včielke, Priateľovi dietok a Slniečku. Jej tvorba bola plná vtipu a humoru, písala o deťoch a pre deti. Postupom času detské postavy, veselé a hrajúce sa, vystriedali zvieratká a vtáčiky, ktoré sa rovnako, no intenzívnejšie a humornejšie, hrali na ľudský život. Najvýznamnejšími sú Zajko Bojko a Čin-čin.